ZUZANA LENARTOVA: „HRU NA KLAVÍR SOM UČILA TRI ROKY, SEDEM DNÍ V TÝŽDNI“" />
Ste tu
Home > Rozhovory > ZUZANA LENARTOVA: „HRU NA KLAVÍR SOM UČILA TRI ROKY, SEDEM DNÍ V TÝŽDNI“

ZUZANA LENARTOVA: „HRU NA KLAVÍR SOM UČILA TRI ROKY, SEDEM DNÍ V TÝŽDNI“

Zo Slovenska odchádzala na druhý koniec zemegule, ku protinožcom, v roku 2000. Po pätnástich rokoch v Austrálii sa môže pochváliť vybudovaním úspešnej hudobnej školy, ktorú predala a dnes sa venuje koníčku z iného súdka. Začala s predajom luxusných šperkov vyrábaných na Slovensku, čím našej krajine robí dobré meno aj takto ďaleko v zahraničí. Reč je o Trebišovčanke, Zuzane Lenartovej, ktorá nám v nasledujúcich riadkoch poskytla aspoň časť zo svojho životného príbehu. Myslíme, že môže byť inšpiráciou pre mnohých z nás! Pohodlne sa usaď, prajeme príjemné čítanie!

Odchod zo Slovenska…

Mala som 27 rokov, keď som odišla. Do Sydney som doletela presne na moje narodeniny, 31. januára 2000. Ten pocit, keď som sedela v taxíku na ceste do rodiny, kde som na začiatku bola ubytovaná, si dodnes pamätám. Strach z neznámeho, ale aj vzrušujúce očakávanie a napätie, čo mi táto krajina do života prinesie. Pocit slobody, otvorenosti a voľnosti, ktorý vo mne Austrália vyvolala, vo mne rezonuje dodnes. Nielen osobnej slobody, ale aj ako všeobecnej atmosféry, ktorá v Austrálii prevláda. Ľudia sú tu väčšinou priateľskí, otvorení, komunikatívni a pozitívne naladení.

Zuzana Lenartova

Pred Austráliou som strávila 9 mesiacov v Anglicku, v Manchestri. Tak ako mnoho iných slovenských dievčat, chcela som si vylepšiť angličtinu. Pracovala som ako Au -Pair, a popri tom, aby som si finančne prilepšila, upratovala. Veľmi rýchlo som pochopila, že Anglicko pre mňa odpoveďou na dlhodobý pobyt nie je. Už od strednej školy som túžila cestovať, preskúmať iné krajiny a kultúry. Myšlienka žiť v cudzine bola u mňa veľmi silná. Anglicko však nesplnilo moje očakávania. Je to krajina silných tradícií a nepísaných pravidiel a preraziť ako cudzinec, hlavne z východoeurópskej krajiny bolo veľmi ťažké. Starať sa o anglické deti, ktoré boli vychovávané veľmi benevolentne, som ako čerstvá majiteľka vysokoškolského diplomu nepovažovala za niečo, čo som si vysnívala. Keď som k tomu pridala anglické hmly a daždivé počasie, v atmosfére anglickej rezervovanosti, bolo to ďaleko od pocitu pohody a šťastia. Práve v tom čase som prežívala hlboký smútok zo straty môjho otca, ktorý zomrel ani nie týždeň po mojich promóciách. (Staršia generácia Trebišovčanov si isto Dr. Viliama Lenárta pamätá, či už ako lekára alebo zanieteného futbalistu). Bol to on, kto ma roky inšpiroval k tomu, aby som bola otvorená možnosti žiť v inej krajine. Angličtina a Anglicko bola jeho srdcová záležitosť. Chcela som mu splniť jeho želanie.

Prečo Austrália?

Po návrate z Anglicka som strávila pár mesiacov doma, v Trebišove. Túžba žiť v zahraničí ma však neopustila. Moje kritérium bola anglicky hovoriaca krajina a Austrália bola krajina, kde som mohla vycestovať ako študentka, bez problematického a dlhého čakania na víza. Považovala som to za pragmatické riešenie. Verila som, že byť v prostredí, kde človek stretne iných študentov, vrátane Slovákov, by bol vhodný prvý krok. A tak to aj bolo.

S pôvodnými obyvateľmi Austrálie - Aborigéncami
S pôvodnými obyvateľmi Austrálie – Aborigéncami
Prvé roky…

Prvé mesiace, aj prvé roky boli veľmi náročné. Verím, že môj príbeh je príbehom tisícky emigrantov, ktorí prerazili v cudzine. Na začiatku mi pomohla finančne mama. Moja angličtina v tom čase ešte nebola dostatočne plynulá a nájsť si prácu ako študent, bolo veľmi ťažké. Dodnes si pamätám ten strach, ako zaplatím nájom, či vôbec pokryjem základné potreby, vrátane stravy. Boli aj silné pocity zúfalstva, ale v hĺbke duše som vedela, že to zvládnem. Slová môjho otca, ktoré si dodnes opakujem, mi v tom čase veľmi pomohli: “Urob pre to maximum, ver vo svoje schopnosti a zabojuj!”

Od začiatku som žila a dodnes žijem v časti Sydney, ktorá sa volá Eastern Suburbs. Oblasť populárna tým, že sú tu krásne pláže (ako slávna Bondi Beach), rozsiahle parky, drahé nákupné centrá. Je však aj najdrahšou oblasťou v rámci životných nákladov. Jej obyvateľmi sú prevažne profesionáli – právnici, lekári, biznismeni, známi umelci, herci (ako Nicole Kidman, či Russell Crowe). Žije tu veľké percento prisťahovalcov, hlavne Židov z Ruska, Maďarska, Poľska, Južnej Afriky, teraz už druhá, či tretia generácia. Práve Židia boli tí, ktorí mi na začiatku pomohli najviac. Najprv tým, že som u nich pracovala ako opatrovateľka detí a postupne ako učiteľka klavíra. To, že mám hudobné vzdelanie v krajine bývalého východného bloku, si židovská kultúra veľmi váži. Najprv som začala s pár žiakmi a postupne som bola doporučená ďalším. Moje meno – Lenártová (s “ová” na konci) – ako aj klavír vyštudovaný na Konzervatóriu v Košiciach a hudobná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, plus pedagogické minimum, dosť zavážilo. Medzitým som sa však pokúšala získať aj učiteľské miesto v miestnych školách, ale žiadna mi prácu neponúkla. To ma len viac podnietilo k tomu, že si raz vybudujem vlastnú školu.

S manželom
S manželom
 Sen sa postupne napĺňal…

Výsledky mojej disciplíny, profesionálneho prístupu, záujmu o ľudí, lásku k deťom a vášňe pre hudbu sa začali postupne dostavovať. Po troch rokoch som mala 65 pravidelných privátnych žiakov – deti aj dospelých – a celé tri roky učila 7 dní v týždni. Vybudovala som si reputáciu uznávanej klavírnej pedagogičky a to sa samozrejme odzrkadlilo na dopyte. A vtedy sa u mňa prebudil môj obchodný duch. Keďže moja vlastná kapacita bola vyčerpaná, začala som oslovovať iných učiteľov s ponukou študentov. Takto som si postupne vytvorila okruh učiteľov, dala tomu meno Eastern Suburbs Piano Tuition, neskôr pridala logo, webstránku, marketing, učebné materiály, platobné systémy, koncerty. Aj keď som to začala na princípoch privátnej školy, postupne zmenila na štýl pracovnej agentúry. V roku 2013, kedy som agentúru predala (na základe môjho syndrómu vyhorenia), organizácia spolupracovala s 30 učiteľmi a 300 študentami. Som hrdá na to, čo sa mi podarilo vybudovať. Kvôli sebe, aj druhým. Dala som prácu talentovaným učiteľom a našla žiakom výborných pedagógov a to k spokojnosti a úžitku všetkých.

Prečítaj si: Mikuláš Hodovanec – Trebišovčan na Oxforde

Ako je to dnes…

Moja spolupráca s novou majiteľkou agentúry naďalej pokračuje. Som jej konzultankou, v oblasti marketingu, organizovania koncertov či učebných materiálov.  Mám zopár privátnych žiakov – najmladšia žiačka Natasha (tretia generácia českých a ruských emigrantov) má 6 rokov a najstaršia Kate, 70. Tu sa učia ľudia aj v staršom veku. v prípade Kate, ktorá sa klavíru venuje celý život, je to v tejto etape jej života “tréning” pre mozog, ako to poníma. A to sa mi na austrálskej mentalite veľmi páči. Udržiavajú si fyzickú či mentálnu aktivitu, pokiaľ sa dá.

Zuzanini žiaci Natasha a Alex
Zuzanini žiaci Natasha a Alex – dcéra a otec
Nová kapitola môjho života…

Ľudia ma považujú za niekoho, komu sa tu hovorí “entrepreneur” (niekto, kto začína nový biznis, skúša, riskuje). Rada tvorím, budujem, inovujem, zdokonaľujem. Túto vlastnosť som zdedila po svojej mame Irene Lenartovej, ktorá sa nevzdáva ako ja. Verím, že si ju mnoho Trebišovčanov pamätá ako vlastníčku Relaxu, salónu pre ženy, ci Šperkov u Zuzky. Jej najnovšou aktivitou je Klub zdravia (krásy a vitality), pri počiatkoch ktorého som sa čiastočne podieľala aj ja. Oporúčam pre každého, kto si che vylepšiť zdravie, zrelaxovať či načerpať energiu v príjemnom prostredí.

Zonyxa…

Po roku mentálneho oddychu a hľadania inšpirácií, ma oslovila vízia krásy, presnejšie šperkov. Minulý mesiac som v Sydney odštartovala vlastnú značku šperkov s menom Zonyxa. Som hrdá, že šperky sú robené na Slovensku, v Košiciach, mojou priateľkou Dankou Mullerovou. Ohlas je veľmi priaznivý. Šperky sú ručne robené, z polodrahokamov a striebra. Dankinu originalitu a kreativitu si v Sydney cenia. Predaj je online, ale do budúcna hľadám aj iné formy prezentácie. Šperky je možné si pozrieť na www.zonyxa.com.au (Pre tých, ktorých zaujmú, môžte si ich podobne zakúpiť alebo objednať priamo u dizajnérky v Košiciach.) Na webstránke nájdete aj prácu Trebišovčanky Vierky Jenigarovej, talentovanej fotografky, ktorej fotografia sa mi veľmi páči a zaujala aj v Sydney.

Oblasť luxusného tovaru je tvrdý oriešok  – je tu obrovská konkurencia a náročný zákazník. Ľudia si to môžu dovoliť, ale keď ide o šperk, vyžadujú si maximálnu precíznosť a kvalitu. Čo sa týka mojej pracovnej náplne, tento biznis si vyžaduje iný prístup a schopnosti.  Sociálne médiá – Instagram, Facebook, Twitter, Pinterest, LinkedIn sú platformy, ktoré dnes vládnu svetom. Vyžaduje si to odo mňa každodennú prácu. Prezentácia produktu a filozofia značky sú na mojom dennom poriadku, ako aj oslovovanie fashion bloggerov, stylistov, editorov časopisov a známe osobnosti. Mojou veľkou oporou a inšpiráciou je pre mňa môj manžel, ktorý pracuje v oblasti médií, luxusného tovaru a marketingu. Jeho vášňou a špecializáciou sú luxusné hodinky, takže sa mám od koho učiť a verím, že časom sa mi podarí preraziť. Som bojovník a ako ma tu nazývajú “doer” (vo voľnom preklade ten, čo robí, nie len o tom hovorí).

S tetou Evou a psíkom Maxim
S tetou Evou a psíkom Maxim
 Vzťah k Trebišovu…

Na Slovensko sa vraciam rada. Kvôli rodine, priateľom. Vďaka Skypu a Facebooku som vlastne ako keby jednou nohou stále v Trebišove. Rada spomínam na časy, keď som chodila na Základnú umeleckú školu a hlavne na moju učiteľku, teraz už aj moju vzácnu priateľku, Izabelu Dobozyovú. Je to umelkyňa telom a dušou a som rada, že to bola práve ona, ktorá ma nahovorila, aby som išla študovať klavír.

Stále hovorím, že klavír mi pomohol, aby som prerazila v inom svete. A dodnes pomáha. Keď si zahrám Mozarta či Schuberta, hneď mi je lepšie na duši. Hra ma pozitívne nabíja, lieči, inšpiruje. Som silne presvedčená, že hudba a hra na hudobný nástroj je jeden z najväčších darov, aké si človek môže dať a dopriať.

S mamou a jej sestrou Evou v Sydney pred Harbour Bridge
S mamou a jej sestrou Evou v Sydney pred Harbour Bridge

Myslím, že sa raz na Slovensko aj vrátim. Raz, neskôr. Zatiaľ je môj život v Austrálii. Mám výborného manžela, psíka Maxima a okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi fandia a prajú. Austrália je krajina otvorených možností. Nie je tu ľahké žiť (ako sa môže zdať), práve naopak. Mať sa tu dobre znamená – práca, disciplína a zanietenosť. Tak som rada, že ma osud zaviedol do Austrálie. Mne tento životný štýl, v terajšej etape môjho života, maximálne vyhovuje. Na záver srdečne pozdravujem všetkých Trebišovčanov a prajem predovšetkým spokojnosť na duši, pevné zdravie a humor na každý deň. To je to, čo si v živote vážim najviac.

Zuzana

S Maximom neďaleko domu
S Maximom neďaleko domu

Celá redakcia TvojTrebišov.sk veľmi pekne ďakuje Zuzane za čas a vyrozprávanie svojho životného príbehu, ktoré nám poskytla!

FOTO: Archív Z.L.
VIDEO: youtube.com

Top