Ste tu
Home > Rozhovory > Szidi Tobias pre TvojTrebišov.sk!

Szidi Tobias pre TvojTrebišov.sk!

Do zbierky tejto rubriky sa nám pre teba podarilo získať ďalší skvost v podobe spomienok na detstvo v podaní známej slovenskej herečky a speváčky, Szidi Tobias. V rozhovore vtipne pripomenula časy, v ktorých vyrastala a našla si priestor aj na vyjadrenie svojich snov. Z tohto spomínania máme veľkú radosť!

Detstvo

Celé detstvo som prežila v Čiernej nad Tisou a vo Veľkom Horeši. Bol socializmus a miesto, kde som vyrastala bolo pre mňa najbezpečnejším. Nerozumela som, keď sa zatvárali okná na balkóne, lebo sa hovorilo o susedovi, čo bol predseda neviem čoho. Malé mesto, kde každý každého poznal a okrem doráňaného kolena sa mi vlastne nemohlo nič stať. To som si uvedomila až neskôr, keď som žila v Bratislave a syndróm malého mesta som si doniesla so sebou. Cnelo sa mi za tým bezpečným miestom, za ľuďmi, ktorých som musela zdraviť a ktorí zdravili mňa. Základnú školu som ukončila v Čiernej nad Tisou. Bývali sme nad mliekárňou na ulici Dukelských hrdinov, pár metrov od školy a ihriska. Mala som a stále mám priateľky, s ktorými som vyrastala. Takmer všetci naši rodičia pracovali na železnici. Chodievala som na stanicu čakávať mamu a ona mi vždy niečo v bufete kúpila. Úžasné bolo ruské vajíčko, alebo treska, či žltá alebo červená bublinková malinovka. V nedeľu sme chodievali do kina. V kabelke som mala po korune. Jedna bola na kino, druhá na zmrzlinu. Do kina som si musela obliecť sukňu. Bolo to vždy skľučujúce. Nenosila som sukne, lebo som sa chcela podobať chlapcom a menčestráky, či texasky mi  vyhovovali. Do kina ma vyprevádzali moje sestry a mama z balkóna, aby ma okríkli, keby som hundrala. Na základnej škole som mala vynikajúcich učiteľov slovenčiny, telocviku a zároveň trénera basketbalu. Vyhrávala som recitačné súťaže, ale na okresnom kole v Trebišove som našu školu nikdy neposunula na krajské kolo, lebo museli vyhrávať deti prominentov. V športe som bola rýchla, koše mi až tak nešli, lebo som sa nevedela pri hode loptou sústrediť a upokojiť, ale v obrane som bola dobrá. Vysoké basketbalistky na mňa nasadzovali ďalšiu hráčku, lebo sa pri mojej obrane nedalo driblovať. S dievčatami Lokomotíva Čierna nad Tisou, mladší dorast sme pochodili celý východ a párkrát sme nabili aj Poprad, či Košice. 

1

Zmena prostredia

V 15-tich rokoch sme sa z mesta odsťahovali do Veľkého Horeša, do velikánskej záhrady. Kúpili mi vlčicu, aby mi nebolo smutno. Volala sa Asta. Bola to nádherná sučka a mala veľmi dobrú povahu. S ňou som pochodila celý chotár a polia krížom – krážom. Už to neboli detské hry na žmurky, či vybíjaná. Trávila som viac času so starými rodičmi, chodievala som s dedom Bartolomejom na trh predávať zeleninu.

Stredoškolské časy

Strednú školu som vyštudovala na Gymnáziu v Kráľovskom Chlmci. Učila som sa priemerne. Matematika, fyzika boli pre mňa nepochopiteľné predmety s nezáživnými profesormi, ktorým bolo celkom jedno, či tomu rozumiem. Z gymnaziálnych čias si pamätám lyžiarsky zájazd, brigády a riaditeľské pokarhanie za to, že chodím do školy v rifliach. Boli to moje prvé rifle z tuzexu! Mali sme to zakázané. Mali sme dokonca zakázané sa maľovať, či nosiť šaty, ktoré pripomínali západnú kultúru. Mladšia generácia pri týchto našich spomienkach asi prevracia oči. Nuž, je to taký veľký rozdiel, že ja sama som z toho v úžase, že tá  nesloboda už nie je. Nemala som rada svojich profesorov, až na pár výnimiek. Takmer všetci boli autoritatívni, povýšeneckí a veľmi prísni. Matematikár chytal prsnaté spolužiačky za prsia (ja som medzi nich vďaka bohu nepatrila). Priblížil sa k nim zozadu s úmyslom napomôcť matematickému výpočtu. Vtedy sme sa z toho smiali, ale dnes mi to už smiešne  nepríde. Našťastie som zmaturovala a bola šťastná, že z tej školy pôjdem preč. Mala som miernu pubertu, až posledný ročník bol pre mamu varovaním a neskôr to prišlo. Nechcela som z východu odísť, pretože som si nevedela predstaviť nič iné, bola som na mamu veľmi naviazaná, ale po maturite som si nevedela nájsť žiadnu prácu.

2

Prvá práca

Chvíľu som pracovala v Mestskom kultúrnom stredisku v Čiernej nad Tisou ako kultúrna referentka. Mala som na starosti evidenciu kníh z knižnice, čo bola pre mňa nesmierne nudná práca. Okrem toho som maľovala agitačné nástenky, čo ma celkom bavilo, lebo som mohla maľovať, predávala som lístky v kine a mala som na starosti organizovanie kultúrnych podujatí k akýmkoľvek komunistickým, či iným štátnym výročiam. Potom som sa prihlásila na konkurz do maďarského divadla Thália, kde som neuspela kvôli javiskovej reči, tak ma prijali ako šepkárku s prísľubom, že keď sa to naučím, budem hrať. Po sezóne som odišla, pretože riaditeľ sľub nedodržal a hosťujúci režisér ma podporil. Opýtal sa riaditeľa: „Prečo toto dievča nedáš hrať? Veď ona je talent!“ A potom mi povedal, aby som šla do iného divadla, lebo tu je ma škoda, ak mi nedajú rolu.  Bola to dobrodružná etapa môjho života, kde mi divadlo prirástlo k srdcu asi navždy. Hanbila som vrátiť domov hrdá, ale bez práce, tak som pracovala asi tri mesiace vo VSŽ Košice, v koksovni a tam som ženám, s ktorými som pracovala počas zmeny recitovala, lebo som sa pripravovala na konkurz do divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tie ženy ma prezývali herečka a mne sa to veľmi páčilo. Držali mi palce a drhli ma pod sprchou od koksu. Sú to pre mňa nezabudnuteľné okamihy.

3

Do divadla ma vzali v deň konkurzu. Miro Košický ma zobral do divadla pre deti a mládež do Spišskej Novej Vsi, kde som hrala rozprávky pre deti a lepšiu hereckú školu som ani nemohla dostať. Hrala som tam dve sezóny, pochodila som nádherný Slovenský raj. Po dvoch rokoch som si podala prihlášku na Vysokú školu múzických umení a aj keď som si cestou v rýchliku na prijímačky neverila a zároveň verila, upokojovala som sa predstavou, že ak ma nezoberú, aspoň ostanem na východe!

V súčasnosti Szidi spieva v zoskupení Szidi Tobias & Band, Jej posledný album s názvom Jolanka vyšiel koncom roku 2014 a je stále v predaji. Jej tvár sa blyskla aj vo viacerých úspešných filmoch, ako príklad stačí uviesť filmy „Marhuľový ostrov“, či „Kruté radosti“.

Na záver Szidi dodala: „Želám všetkým Trebišovčanom veľa šťastia!“ My by sme sa touto cestou chceli poďakovať za čas, ktorý si na nás Szidi našla a nakoniec pridávame jej skladbu „Na hotelu v Olomouci“, kde môžeme počuť jej nezabudnuteľný a ťažko napodobiteľný hlas!

Top