Dnešný diel našej rubriky bude venovaný osobnosti, ktorá ti možno nič nehovorí, no je veľmi významná. Reč je o Michalovi Pavukovi, richtárovi z obce Nižný Žipov, jednom z vodcov Východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831. Nájdeš tu archívne materiály priamo z kroniky obce, kde sa Michal Pavuk opisuje ako veľmi vážený a múdry človek.

Na úvod ťa aj my uvedieme do deja, čo to vlastne spomínané povstanie bolo. Východoslovenské roľnícke povstanie odohrávajúce sa v mesiacoch júl – august roku 1831 bolo najväčším povstaním poddaných na východnom Slovensku. Odohralo sa vo viacerých župách – Zemplínska, Spišská, Šarišská, Gemerská a Abovská, do povstania sa zapojilo 150 obcí. Vypuklo však v Nižnom Žipove, dedine nachádzajúcej sa 15 kilometrov od Trebišova. Hlavnou príčinou bola cholerová epidémia, šíriaca sa v tom čase po trebišovskom okolí.

Získanie akýchkoľvek informácii o Michalovi Pavukovi bolo náročnou úlohou, pretože to nebol žiadny zemepán, šľachtic ani gróf a nezachovala sa žiadna jeho podobizeň. Archívnymi prameňmi, z ktorých sme čerpali boli kronika obce Nižný Žipov, publikácia obce Nižný Žipov a kniha Východoslovenské roľnícke povstanie od Alexandra Markuša z roku 1951.

Michal Pavuk je dejinami považovaný za človeka, ktorý sa najväčšou mierou zaslúžil o rozšírenie tráviacich chýrov v okolí Trebišova a nabádal poddaných aby sa vzbúrili. Presný dátum jeho narodenia nie je známy, z publikácie obce Nižný Žipov, sa dozvedáme, že sa narodil v roku 1778. V roku povstania – 1831 mal teda 53 rokov. Je známe, že Michal Pavuk bol viackrát zvolený za richtára obce a obyvatelia si ho vážili. V kronike obce Nižný Žipov nachádzame časť, ktorú si dovolíme citovať:

„Bol to rozumný a bystrý človek, ktorý mal už päťdesiatku na pleciach. Pre svoju vážnosť a rozhodnosť sa tešil obľube u všetkých občanov. On dvojnásobne cítil vážnosť – ťažkosť poddanského stavu. Neraz hovoril otvorene pred priateľmi, že takýto život nemôže trvať večne, že raz musí zasadnúť spravodlivosť za stôl. Nemožno aby jedny naveky živorili a biedili, a páni v kaštieli si hoveli sýti, bezstarostní, šťastní. Ľudia mu verili, no deň, čo toľkokrát predpovedal, neprichádzal. Jedného večera z jari 1831 zaklopal na okno Pavukovho domca pocestný. Bolo na ňom vidno, že má kus cesty za sebou. Bol ustatý, sotva stál na nohách. Pavuk ho ani nevyšetroval, videl – chudák je, nasýtil ho chudobnou várou a dal sa mu vyspať. Rád mal vandrujúcich ľudí, veľa sa od nich dozvedel, čo a ako beží vo svete. A tento vyzeral byť rozumný človek. Druhého dňa sa zadaždilo a pocestný zostal. Ani Pavuk nešiel na robotu. Zostal doma, plietol vŕbový kôš a zhováral sa s hosťom. Koncom júla 1831 jedného večera došlo do dediny niekoľko ľudí, priniesli so sebou divné chýry. U nich istý poddaný ochorel na choleru, ale hneď chytili človeka, čo ju rozširoval. Bol to zdravotný komisár, ktorého páni poslali do dediny a pomáhal mu panský išpán. Chytili ich oboch, zbili a uväznili. Druhého dňa jeden z občanov pribehol k Pavukovi a hovoril, že jeho dievča videlo pri studni starého krčmára, ktorý do nej sypal biely prášok. Iste to bola otrava. Nebola to pravda, ale zvesť zapálila oheň. Ľudia sa búrili a oborili na krčmárov, vypovedali službu panským úradníkom. Pavuk bol na čele vzbúrencov. Schytali pánov a zemanov, ktorým sa nepodarilo ujsť a všetkých uväznili. Vzbura sa rozšírila na všetky strany do okolia ešte toho dňa. Prídu Rusi, pomôžu chudobe. Odstránia pánov, ich majetky rozdajú chudobe, nemožno čakať, treba hneď začať …“

Michal Pavuk bol zrejme nadmieru inteligentný a múdry človek v pomere k ostatným poddaným (písať a čítať nevedel) a jeho vplyv zasahoval aj sedliakov okolitých dedín. Protokol o výsluchu a rozsudku uvádza ako priťažujúcu okolnosť, že mal takú autoritu v obci, že by mohol utíšiť povstanie, keby sa bol o to usiloval. (Markuš, 1951)

Ako dopadol? Podľa najstarších miestnych obyvateľov, v ktorých pretrvávajú spomienky na toto povstanie získané z rozprávania svojich starých otcov a mám ešte dodnes existujú tri verzie. Podľa prvej verzie ukončil svoj život, spolu s povstalcom Jánom Hviždžákom, šibenicou na kopci Bocov pri Nižnom Žipove, 16. 9. 1831, existujú však aj ďalšie dve verzie, ktoré hovoria o tom, že boli popravení pri obecnej studni v strede obce, alebo o tom, že boli popravení na „Lastovskim hrunku“, ktorý sa tiež nachádza neďaleko Nižného Žipova. Z rozprávania miestnych obyvateľov sme sa dozvedeli, že osud Michala Pavuka a Jána Hviždžáka mohol byť iný. Vraj bol v deň ich smrti vyslaný z mesta Miskolc posol, ktorý im mal oznámiť, že dostávajú milosť. Dorazil však neskoro.

Pravdu o osude Michala Pavuka sa už asi nikdy nedozvieme, dovolíme si však tvrdiť, že to bol v tých časoch významný človek bojujúci za práva všetkých poddaných v okolí Trebišova. Pamiatkou na jeho činy nám ostala pamätná tabuľa umiestnená na budove kultúrneho domu v Nižnom Žipove a takisto námestie, ktoré nesie jeho meno. 1. júna 1982 bola v kultúrnom dome zriadená na jeho počesť pamätná izba, pár rokov však už neexistuje. Ak ťa téma Východoslovenského roľníckeho povstania zaujala, viac sa o nej dočítaš v deň jej 184. výročia, 31. júla 2015.