Ste tu
Home > Rozhovory > Mikuláš Hodovanec, Trebišovčan na Oxforde

Mikuláš Hodovanec, Trebišovčan na Oxforde

Mikuláš Hodovanec, trebišovský rodák a absolvent 8-ročného trebišovského gymnázia si popri svojich školských povinnostiach našiel čas pre náš portál a poskytol nám krásny rozhovor. Povieš si, nič nezvyčajné, každý, kto študuje, má školské povinnosti. Mikimu sa však podarilo niečo výnimočné. Svojimi schopnosťami presvedčil prísnu komisiu na legendárnom Oxforde a úspešne tam študuje odbor medzinárodných vzťahov!

Aké bolo tvoje detstvo v Trebišove?
Krásne. Patrím ku „generácii“ trebišovských mladých, ktorá si ešte pamätá starú sovietsku stíhačku v škôlke oproti Kauflandu, ale aj vymieňanie hokejových kartičiek cez prestávky či nekonečné futbalové zápasy na sídlisku. Neexistuje snáď rozšírenejšie klišé, no pre mňa bolo detstvo naozaj nádherným časom, na ktorý veľmi príjemne spomínam. Aj preto mi je trochu ľúto, že mnoho z prvkov, na ktorých sme „fičali“ my, sa z detstva súčasnej generácie pomaly vytráca. Na druhej strane nechcem, aby to vyznelo tak, že považujem túto dobu za menej priaznivú pre šťastné detstvo, než predošlú. Každá doba je iná, s jedinečnými plusmi aj mínusmi a som presvedčený, že drvivá väčšina mladých Trebišovčanov dnes prežíva rovnako nádherné obdobie, ako ja pred pätnástimi rokmi.

Ak by si mohol, vybral by si si znovu Gymnázium v Trebišove?
Na to sa neodvážim s určitosťou odpovedať. Keď som v roku 2000 nastupoval na osemročné štúdium, nebolo ešte príliš veľa alternatív. Dnes majú študenti na výber množstvo bilingválnych škôl, a to im veľmi závidím, určite by som zvažoval aj ich ponuky. V kontexte doby, v ktorej som vyrastal, však rozhodne nie som nespokojný s tým, že som šiel na trebišovské gymnázium. Bola to dobrá a kvalitná škola, aj keď mi trvalo dlhší čas po jej opustení naplno si to uvedomiť. Vnímam dnes mnohé vecí úplne inak ako pred siedmymi rokmi a uvedomujem si, že som bol sám niekedy príliš kritický voči iným a nekritický voči sebe samému. To je – a verím, že mi to mladší čitatelia odpustia – daň dozrievania. Patrí to k životu a preto môžem dúfať, že profesori mali pre moje občasné úlety kdesi v hĺbke pochopenie.  Ostatne, mnohí z tých učiteľov gymnázia, na ktorých som počas svojho štúdia narazil, sa pre svoju profesiu naozaj narodili.

miki

Prečo si sa rozhodol pre štúdium takéhoto odboru?
Pretože si myslím, že mi bol ušitý na mieru 🙂 Spájajú sa v ňom poznatky z oblastí, ktoré mi boli odmalička úplne najbližšie – história, geografia, zahraničnopolitický vývoj, ekonómia, neskôr aj cudzie jazyky. Mnoho ľudí sa dnes na politologické odbory pozerá s veľkou nedôverou a – berúc do úvahy stav našej spoločnosti – sa tomu sotva dá čudovať. Niektoré všeobecne rozšírené mýty však odmietam, aj keď môžem hovoriť iba za seba. Nevyberal som si tento odbor preto, že by bol ľahkou cestou za titulom. Pre mňa jednoducho nikdy neexistovala k medzinárodným vzťahom  žiadna iná alternatíva. Od svojich pätnástich rokov som vedel, že chcem byť diplomatom. A aj keď sa niektoré moje túžby prirodzeným procesom spoznávania časom mierne pozmenili, som stále pripravený robiť poctivo a svedomito akúkoľvek prácu, ku ktorej sa v budúcnosti dostanem. Buďme realisti, politika je potrebná a kým takou bude, budú mať aj politicky orientované študijné programy spoločnosti čo ponúknuť. Ak sa nám dnes pri pohľade na niektoré časti politického života zdá že neponúkajú nič, nie je to výlučne chybou odboru. Poslaním vysokej školy je v prvom rade vzdelávať vo zvolenom predmete, výchovu a kladný vzťah k základným hodnotám formujúcim naše budúce konanie by mal každý človek dostať na inom mieste a oveľa skôr.

Prečo si chcel ísť za hranice? Medzinárodné vzťahy sa dajú študovať aj na Slovensku!
Zaiste, a myslím, že na kvalitnej úrovni. Ale mňa to ťahalo týmto študijným smerom aj pre túžbu cestovať, spoznávať nových ľudí a kultúry, v ktorých žijú. Myslím, že tá túžba je úplne prirodzená. Svet predsa ponúka toľko čarovných zákutí, je škoda nevyužiť možnosti, ak sa naskytnú. Spoznávate ten svet a formujete si názory naň, a popri tom nadväzujete nové priateľstvá, zlepšujete svoje znalosti cudzích jazykoch a osamostatňujete sa. Samozrejme, nepopieram, lákala ma aj reputácia daných univerzít a kvalita vzdelania, ktoré ponúkajú. Chcel som spoznať ich štýl výučby, podieľať sa na prvotriednom výskume a v neposlednom rade zistiť, ako by som na tom bol pri porovnaní s tými najlepšími študentmi v odbore. A zvlášť v prípade Oxfordu zohrávala istú úlohu aj jeho akademická atmosféra, ktorú som poznal z kníh a filmov a ktorú som si na prvý pohľad zamiloval. Jednoducho som to chcel zažiť. Ale aby som sa vrátil k zovšeobecneniu otázky, myslím, že každý, kto to so štúdiom tohto odboru myslí naozaj vážne by mal nadobudnúť aspoň krátku zahraničnú skúsenosť. Veď aký vysokoškolský odbor to predpokladá už len z povahy svojho názvu, ak nie medzinárodné vzťahy? Snáď už iba oceánografia 🙂

Je problém dostať sa na takú prestížnu školu?
V prvom rade by som rád zdôraznil, že je to možné, a ak sa to podarilo mne, tak sa to môže podariť ktorémukoľvek skutočne motivovanému záujemcovi. Vzaté z čisto štatistického pohľadu, myslím, že to nie je o nič náročnejšie, než sa dostať na slovenské právnicke či lekárske fakulty, kde sa každoročne hlásia tisíce študentov. Rozdiel v pomere uchádzačov a prijatých nie je na Oxforde – minimálne pri magisterských kurzoch – až taký dramatický, ako by niekto možno očakával. Samozrejme, samo o sebe je to nič nevraviaca informácia. Prihlášok dostáva škola relatívne málo už iba preto, že mnohí potenciálni záujemcovia jednoducho nespĺňajú formálne kritéria požadované univerzitou – hlavne akademické, jazykové, alebo finančné. Základom je vedieť angličtinu, mať primerane dobré študijné výsledky a dokázať, že svoj odbor naozaj milujete a budete pre univerzitnú komunitu prínosom. V zásade platí, že najmenej by ste sa mali báť tretieho zo spomínaných kritérií, keďže dnes je dostupných už relatívne veľa štipendií či iných foriem, ako štúdium financovať.

Pembroke College
Imatrikulačná fotografia Mikiho Pembrooke College

Ak by však niekto chcel zaručený recept, ako sa na Oxford dostať, nech ho, prosím, nehľadá – a to ani u mňa. Nepoznám ho a nemyslím, že existuje 🙂 Prihlášky, ktoré spĺnia formálne kritéria sú väčšinou všetky veľmi silné, čo znamená, že komisia musí odmietnuť veľa kvalitných študentov. Základom je spraviť maximum – osobitne napísať zaujímavý motivačný list a eseje – a mať kúsok šťastia. Výberová komisia totiž okrem kompletnej prihlášky zohľadňuje aj to, ako potenciálne zapadáte do profilu triedy a porovnáva vás s uchádzačmi, ktorých už prijala. V každom prípade musím pri pohľade na svojich spolužiakov skonštatovať, že vyberajú naozaj efektívne.

Ako prebiehalo tvoje prijatie na školu?

Prijímací proces na britské školy odzrkadľuje tunajší vzdelávací systém, ktorý kladie väčší dôraz viac na praktické schopnosti, než faktografické vedomosti. Nie sú tu preto klasické prijímačky v slovenskom poňatí, aj keď Oxford a Cambridge na bakalárskom stupni využívajú dosť náročné ústne pohovory. O mojom prijatí rozhodovali výlučne písomné podklady, ktoré som škole zaslal ako súčasť prihlášky. Tento „balíček“ zahŕňal výpisy známok zo všetkých predchádzajúcich štúdií, životopis, tri doporučenia od profesorov, motivačnú esej a dve dlhšie eseje z oblasti blízkej zvolenému programu a jazykový certifikát. Na prvý pohľad sa to môže zdať príliš povrchné, ale napovie to o kvalitách uchádzača neporovnateľne viac, než dva hárky zakrúžkovaných odpovedí vo vedomostnom teste. Komisia z toho o vás zistí prakticky všetko – vašu motiváciu pre štúdium zvoleného odboru, doterajšie výsledky, úroveň akademického písomného prejavu a schopnosť jasnej a vecnej argumentácie, a v neposlednom rade to, ako vás vnímali vaši predchádzajúci vyučujúci.

Jazyková bariéra ťa nebrzdila?
Už pred príchodom do Anglicka som mal niekoľkoročnú skúsenosť so štúdiom v angličine, takže som bol naň zvyknutý. Štúdium cudzích jazykov ako takých ma navyše veľmi baví, aj keď som ich na gymnáziu z mladíckej ješitnosti dosť zanedbával. Ak si môžem dovoliť malú radu pre mladších čitateľov, ktorí by sa radi vybrali podobnou cestou – prosím, neberte si zo mňa v tomto príklad, ušetrite si neskôr množstvo starostí. Znalosť cudzích jazykov – a zvlášť toho anglického – je oveľa dôležitejšia, než som si myslel v sedemnástich, a to platí ďaleko nad rámec medzinárodných vzťahov 🙂

Oxfordská univerzita má formálne požiadavky na znalosť angličtiny nastavené vyššie, než väčšina iných (britských) univerzít, čo je vzhľadom na špecifiká tunajšieho vzdelávania pochopiteľné.  Nikoho, kto sníva o štúdiu na podobnej škole by to však nemalo odradiť. Ak sa človek snaží, výsledky sa dostavia. Erich Segal, jeden z mojich obľúbených spisovateľov, o tom napísal celý román. Volá sa „Chlapci z Harvardu“ a krásne zhŕňa argumenty v prospech záveru, že ak máte úprimný záujem a odhodlanie niečo vo vzdelaní dosiahnuť, dá sa to. Úroveň akademickej angličtiny, potrebnú na splnenie univerzitných kritérií  a zvládnutie štúdia je podľa mňa možné dosiahnuť už za rok svedomitej jazykovej prípravy a to aj v prípade tých, ktorí si dnes v angličtine veľmi neveria. Chce to „len“ odhodlanie, pevnú vôľu a trpezlivosť, ak sa náhodou výsledky nebudú poponáhľať.

Vedel by si s odstupom času porovnať vzdelávací systém u nás a v Anglicku?
Oxfordský systém výučby je veľmi špecifický, a to aj na britské pomery. Nechcem vravieť, že je dokonalý, ale ja som sa v ňom našiel. Na rozdiel od tradičného modelu, aký je zaužívaný napríklad u nás, stavia na úplnej samostatnosti. Prednášok je málo a účasť na nich nie je povinná – spravidla sú iba akýmsi zosumarizovaním danej témy a odporúčaním, akým smerom sa ma študent pri jej rozoberaní uberať. Skutočné štúdium sa odohráva v knižniciach, v ktorých trávime často viac času, než v posteli. Veľa sa píše – týždenne jedna alebo dve dvojtisícslovné eseje, v ktorých sa od vás očakáva zaujatie jasného postoja k problému a jeho dôkladné obhájenie. Vyžaduje to dôkladnú znalosť relevantnej literatúry, čo sú stovky a stovky strán, nie nutne v anglickom jazyku. Neexistuje niečo ako skriptá, čerpá sa z originálnych prác, ktorých autenticitu následne hodnotíte porovnávaním so zvyškom existujúcej historiografie. Ak povedzme píšete esej o konkrétnej kontroverznej otázke, je nutné naštudovať si relevantné názory obhajujúce obe strany, aby ste v maximálnej možnej miere eliminovali riziko subjektívnemu záveru. Eseje sa následne rozoberajú na takzvanom tutoriáli, čo je odborná diskusia profesora s jedným alebo dvoma študentmi. Zároveň sa pravidelne zúčastňujete seminárov, ktoré majú skôr podobu akejsi debaty, v ktorej vyučujúci plní úlohu akéhosi moderátora – usmerňuje ju, predkladá hlavné témy a sem-tam do debaty zasiahne. Inak je ale plne v réžii študentov, ktorí rozpracovávajú konkrétny problém, predkladajú svoje argumenty za či proti, dopĺňajú sa alebo sa, naopak, vyvracajú. Okrem zlepšenia argumentačných schopností to vedie študenta ku kritickému premýšľaniu nad danou problematikou a umožňuje mu utvoriť si na ňu vlastný názor. Myslím, že v tom spočíva zásadný rozdiel – na bakalárskom stupni som sa učil to, čo povedal vyučujúci na prednáške, a bolo to pre mňa dogmou; niečim, čo sa nespochybňovalo. Takýto prístup je podľa mňa veľmi nebezpečný. Študent si zo školy neodnesie viac než názor, ktorý nemusí byť – a z vlastnej skúsenosti viem, že veľmi často ani nie je – objektívny a z toho potom v živote formuje svoje postoje ku konkrétnym otázkam. Debatujem o politike a histórii často a rád a vidím, že názor mnohých ľudí na historické udalosti či súčasný vývoj vo svete je viac formovaný vášňami a ich osobnými sympatiami k tej ktorej strane, než kritickým zhodnotením všetkých dostupných faktov. Takýmto prístupom sa ale sotva poučíme z tragických chýb našich predkov.

Miki2
V diskusii s kamarátkou po formálnej večeri

Aké predmety máš v škole a ako vyzerá tvoj bežný školský deň?
Môj program je zameraný na Rusko a východnú Európu, čo je dnes, bohužiaľ, v medzinárodných vzťahoch snáď najhorúcejšia téma. Pod toto označenie však v rámci programu spadá aj stredoeurópsky región vrátane Slovenska, pretože kurikulum vychádza z historického vývoja v druhej polovici 20. storočia a pokrýva celú európsku časť niekdajšieho „východného bloku“. V rámci štúdia prechádzame troma tématickými oblasťami, ktoré zahŕňajú moderné dejiny Ruska od roku 1917 po rozpad Sovietskeho zväzu, politické systémy, medzinárodné vzťahy a ekonomiky krajín východnej Európy, a nakoniec ich súčasnú sociológiu a kulturológiu. V prípade poslednej oblasti sa jedná o štúdium socioekonomických javov, špecifických pre daný región. Rozoberáme fenomény ako prevalencia civilizačných ochorení a HIV/AIDS, alkoholizmus a narkománia, nízka natalita či nezamestnanosť konkrétnych spoločenských vrstiev po páde plánovanej ekonomiky a jej transformácii na ekonomiku trhovú, a hodnotíme ich v kontexte ne/prijatých opatrení, reforiem a konkrétnych politík. Okrem toho sa učíme ruštinu a aplikovanú štatistiku, ktorá je v sociálnych vedách dôležitá pri kvantitatívnom výskume. Štúdium je náročné, počas roka mi zabralo priemerne 6-7 hodín samoštúdia denne, momentálne – keďže sa blížia skúšky – dvakrát toľko. Môj bežný deň je preto primárne podriadený školským povinnostiam a stavu, na akom s nimi som. Sú dni ľahšie a ťažšie, ale keď sa človek snaží, dá sa to zvládnuť, a zostane vám aj relatívne dosť času na potrebný oddych. Ak svoj odbor naozaj milujete, potom sa študijné obete prinášajú oveľa jednoduchšie.

Voľného času nie je veľa, ale o to vzácnejšie ho potom vnímam. Som kultúrne dosť založený človek, mám veľmi rád umenie a Oxford je miestom, kde sa ním človek môže nasýtiť doplna. Už len obyčajná prechádzka pomedzi historické časti univerzity je vzrušujúcím poznávaním gotickej a viktoriánskej architektúry, štúdium v nádherných knižniciach pre zmenu exkurziou do sveta ako ho zachytával Lewis, Tolkien, či Wilde. Pár rokov fotím, zaujíma ma sociálny portrét v dokumentárnej tvorbe a mám aj tu rozrobený jeden menší projekt o miestnych študentoch. Okrem toho sa v meste pravidelne uskutočňujú koncerty, výstavy umeleckých diel, prednášky významných spisovateľov, filozofov či štátnikov, pričom väčšina akcií je pre študentov zadarmo, prípadne iba za symbolický príspevok. Samozrejme, stihnúť sa dá iba zlomok z toho. V čase okolo Vianoc som sa rozhodol preložiť do slovenčiny životopis Zbigniewa Pelczynskeho, niekdajšieho tútora politológie na oxfordskom Pembroke College, mimoriadne vzácneho človeka s pohnutým, no napriek tomu vzrušujúcim osudom. Povedzme si otvorene, žiadny bestseller, ale mňa to dielo veľmi chytilo a chcel som z prekladu spraviť jednu zo svojich hlavných voľnočasových aktivít. Za pol roka som preložil dve strany – trvalo mi to aj s opakovaným preštylizovávaním približne rovnako veľa hodín.  Odvtedy som sa nedostal ani k riadku naviac.

Mal si možnosť alebo budeš mať možnosť odísť na stáž buď do nejakej inštitúcie v GB alebo do inej krajiny? Ak by takáto možnosť bola, využil by si ju?

Nechcem, aby to vyznelo akokoľvek pateticky, ale už sa naozaj pomaly blížim do veku, v ktorom by človek mal radšej pomýšľať na stálu prácu, než na stáže. Počas svojho štúdia som ich absolvoval niekoľko – aj v zahraničí – a každá z nich ma obohatila, profesne či ľudsky. Spoznal som mnoho zaujímavých ľuďí, získal triezvejší pohľad na často zidealizované profesie a zistil, v čom mám nedostatky. Môžem ich preto iba odporúčať, stáže sú veľmi užitočné. A ak niekto premýšľa nad štúdiom na renomovaných zahraničných univerzitách, sú preňho aktivity nad rámec študijného kurikula prakticky nevyhnutné.

Na druhej strane ale cítim, že po siedmych rokoch štúdia je najvyšší čas osamostatniť sa – kvôli rodičom i kvôli sebe samému. Ak si chce človek založiť rodinu – čo ja rozhodne áno – je dnes viac než kedykoľvek predtým nevyhnutné disponovať istým stupňom zabezpečenia. Mojim hlavným cieľom je preto okrem úspešného ukončenia štúdia nájdenie si stabilného zamestnania, ktoré by mi umožnilo aspoň na istý čas sa usadiť a začať vytvárať zázemie pre neskoršie založenie rodiny.

knižnica
Duke Humfrey’s Library, Mikiho obľúbené miesto na štúdium

Čím je tvoja škola špecifická? Vyzerá to na nej tak, ako v amerických teenagerských filmoch (American Pie) alebo je to na nej zodpovednejšie?

Priznám sa, nie som fanúšikom tohto druhu kinematografie, aj keď samozrejme rozumiem, čo máš tou otázkou na mysli. Myslím, že študenti tu sú viac-menej zodpovední už len z princípu; štúdium je náročné – hlavne psychicky – a už prijímacia komisia si dáva záležať na tom, aby vybrala iba takých uchádzačov, ktorí majú reálny potenciál uspieť. Na druhej strane sú študenti Oxfordu, Cambridgeu či Harvardu v prvom rade rovnakí mladí ľudia, ako študenti v Ružomberku či Trnave. Chcú sa zabávať, nadväzovať vzťahy, a samozrejme, „vyhadzovať si z kopýtka“. Na náročnejších školách je to ešte snáď výraznejšie, keďže zvýšený tlak kladie priamo úmerne vyššie požiadavky na psychohygienu a pravidelné odreagovávanie. Formu relaxu si už každý volí podľa vlastných chutí; niekto vesluje, iný počas víkendov testuje silu nekonečného množstva lokálnych pív. Rozhodne nie sme principiálne dokonalí preto, kde študujeme. Tradičný obraz, kedy ste si pod pojmom „študent Oxfordu“ predstavili distingvovaného mladého džentlmena v tvídovom saku sa bohužiaľ pomaly vytráca. Tieto veci – a tým nemyslím oblečenie – sa v dnešnom svete už veľmi nenosia a ani my nie sme výnimkou.

Aký máš názor na školské rovnošaty?
Môj vzťah k rovnošatám je veľmi pozitívny, čo je ale primárne dané tým, že mi je formálny štýl obliekania blízky a v obleku chodím relatívne často a rád. Denne stretávam desiatky (veľmi) mladých mužov a slečien na ich ceste do a zo škôl a ver mi, vyzerajú veľmi elegantne. Osobne pokladám koncept uniforiem na nižších stupňoch vzdelávania za veľmi prospešný – napomáha podľa mňa aspoň miernemu zotieraniu rozdielov medzi žiakmi a posilňuje disciplínu, ktorá už mojej a nasledujúcim generáciám nanešťastie začína chýbať. V praxi sa na to ale treba pozerať v širšom kontexte. Nosenie školských uniforiem je prvkom britskej tradicionalistickej kultúry a nemyslím, že by sa ich zavedenie na Slovensku stretlo s všeobecným nadšením. Mnohým rodičom by nepochybne evokovali vynútenú konformitu pionierskych rovnošiat a okrem toho – a teraz sa nechcem nikoho dotknúť – je u nás kultúra odievania trochu iná, ako v Británii. Dominuje ležérnejší štýl, proti čomu rozhodne nechcem namietať, vkus je osobnou vecou každého človeka. Predpokladám však, že drvivá väčšina rodičov i žiakov by školské uniformy označila za prehnane konzervatívne a ohradila by sa proti ich zavedeniu. Preto si nemyslím, že by sme otázke rovnošiat na slovenských školách mali prikladať príliš veľkú váhu. Netreba zbytočne vytvárať potenciálne zdroje konfliktov aj v tých málo sférach, kde ešte nie sú. Slovenské školstvo sa borí s množstvom naozaj vážnych problémov, ktorými sa treba zaoberať namiesto toho.

Na Oxforde uniformy v pravom slova zmysle nenosíme, je to – ako som už naznačil – skôr záležitosťou škôl nižšieho vzdelávania. Počas oficiálnych akcií, kam sa radia formálne večere, stretnutia s predstaviteľmi školy, skúšky, bohoslužby v kaplnke a všetky ostatné slávnostné akcie, musíme mať ale povinne oblečený tzv. „full academic dress“. Skladá sa zo smokingu, prípadne tmavého obleku a bieleho motýlika pre pánov a bielej blúzky s čiernou sukňou a stuhou pre dámy. Je to doplnené o čierny talár a štvorcovú akademickú čiapku, akú poznáme z amerických filmov. V tejto podobe sa to nosieva po stáročia, aj keď vplyvom doby sa z toho stala už len akási príjemná tradícia, ktorými je univerzita povestná. Medzi tie menej príjemné patrí zvyk oslavovať zloženie záverečných skúšok vzájomným ohadzovaním sa jedlom či plávaním v rieke bezprostredne po ich skončení – v plnom vyššie popísanom odeve. Neviem, čo spraví cola, krevetový sendvič a špinavý Cherwell s oblekom, ale pre tunajšie čistiarne musí byť koniec oxfordského akademického roka druhými Vianocami 🙂

Chcel by si sa po ukončení štúdia vrátiť na Slovensko alebo chceš pokračovať v kariére aj naďalej za hranicami?

Úprimne, takto si otázku nekladiem. Po siedmych rokoch života v zahraničí si myslím, že Slovensko ponúka porovnateľne presvedčivé dôvody „pre“ ako Francúzsko, a podobné množstvo dôvodov „proti“ ako Anglicko. Žiadna z krajín, v ktorých som mal možnosť stráviť dlhší čas – bolo ich šesť – nie je dokonalá, a v každej z nich si viem predstaviť prežiť prinajmenšom istú časť života. Rozhodnutie, kde skončím, sa bude skôr odvíjať od toho, kde si nájdem uspokojivú prácu, a bude zosúladené s rodinným životom.

Ukraina
Mikiho portrét ukrajinskej vdovy

Aké to bolo v prvých mesiacoch na novej škole? Pretože väčšina našich študentov pozná skok zo slovenskej strednej školy na slovenskú vysokú školu. Skoky na zahraničné vysoké školy nie sú až také bežné.
Do Anglicka som prišiel po dlhšom čase, strávenom na zahraničných školách, takže som viac-menej vedel, čo môžem očakávať. Po všetkých tých rokoch som už bol zvyknutý aj na trošku náročnejšie výzvy, spojené s aklimatizáciou na nové prostredie. Do istej miery je to iste formované aj osobnosťou. Niekoho to od prírody ťahá preč, kým iný si život ďaleko rodiny a priateľov nedokáže ani len predstaviť. Je to zakódované v povahe, a tie dôvody proti plne chápem. Z môjho subjektívneho uhla pohľadu ale prináša dlhší pobyt v zahraničí veľmi podstatné pozitíva. Bol som hodený do vody a na veci, ktoré za mňa dovtedy bežne robili rodičia, som bol zrazu celkom sám. Zvlášť na začiatku to bolí, a niekedy veľmi. Mladého človeka – osobitne muža – to ale vynikajúco pripraví do života; v otázke praktického uplatnenia je to snáď ešte lepšou školou, než formálne vzdelávanie samotné. Jeden z mojich dávnych profesorov ešte v Prahe mi odporúčal, aby som v štúdiu diplomacie rozhodne pokračoval v zahraničí, vraj sa okrem problémov naučím dobre žehliť aj košele. Mal pravdu, aj keď ma mrzí, že do toho „proroctva“ nezahrnul aj prišívanie gombíkov 🙂

Kde by si chcel po ukončení štúdia pôsobiť a máš niečo konkrétne, čo by si chcel robiť?
Zaujíma ma oblasť bezpečnosti, a to ako na politickej úrovni v medzinárodných vzťahoch, tak aj v korporátnej oblasti. Veľmi rád by som sa preto uberal jedným z týchto smerov. Nezatváram sa ale ani pred akademickou sférou; vysokoškolské prostredie mi je veľmi blízke a v dlhodobom horizonte si viem reálne predstaviť návrat doň – prinajmenšom v pozícii externého prednášajúceho, odovzdávajúceho ďalším generáciam skúsenosti z profesionálneho sveta.

Čo by si odporúčal svojim mladším kolegom?
Pri všetkej úcte, myslím, že táto otázka je relevantnejšia pre starších a skúsenejších profesionálov, ktorí už majú za sebou nejaké výsledky. Neviem, čo by som mohol ako študent odporúčiť iným študentom medzinárodných vzťahov iba z toho titulu, že som dva či tri ročníky nad nimi. Nechcem vytvárať dojem nejakej falošnej skromnosti, ale necítim sa na rozdávanie múdrych rád, a vlastne nimi ani nedisponujem. Snáď len, aby neváhali spoznávať svet, mne to dalo odborne oveľa viac, než Kissingerovo Umenie diplomacie 🙂

Chcel by si niečo odkázať čitateľom TvojTrebišov.sk?
Áno, aby sa nebáli plniť svoje sny, nech sú na prvý pohľad akokoľvek uletené a nereálne. Ak sa človek snaží, dosiahnuť sa dá všetko. Viem, o čom hovorím. A aby si ich plnenie neodkladali na neskorší čas. Veď kto z nás vie, koľko času na ich realizáciu mu ešte prozreteľnosť v budúcnosti umožní? Realizácia osobných snov je predsa tým, čo robí život takým nádherným.

ukraina2
Na záver, Mikiho fotografia života Podkarpatskej Ukrajiny.

Na záver patrí Mikimu jedno veľké ĎAKUJEM za takýto krásny rozhovor!

Top