V sobotu, 3. septembra bol na programe u našincov veľmi obľúbený Veľatský lesný beh. Na jeho štart som sa premiérovo postavil aj ja. A poviem Vám – základ je, že som prežil.

Na výber boli dve trate

Štartujúci si mohli vybrať z dvoch alternatív. Pre tých, ktorí si netrúfli na náročnejšiu 17 kilometrovú trať (medzi nimi som bol aj ja), tu bola kratšia, 11 kilometrov dlhá alternatíva.

Po úvodnom behu hore obcou Veľaty sme zabočili na poľnú cestu a skutočné dobrodružstvo sa mohlo začať. V spaľujúcej horúčave ubiehali odbehnuté metre akosi pomalšie, ako zvyčajne. Keď sme však vošli do lesa, bolo to lepšie, nastal totiž chládok.

Pred štartom som vôbec netušil, do čoho idem. A musím sa priznať, príliš som netrénoval. Preto som zostal ako obarený, keď som uvidel dvojicu lesných kopcov predo mnou. Nezostávalo nič iné, iba si ich vyšľapať. Bez behu. Potešilo ma však, že som nebol ani zďaleka jediný, ktorý sa rozhodol tieto kopce prejsť chôdzou. Boli skutočne náročné.

Nevedel som sa dočkať občerstvovačky

Po úspešnom zdolaní spomínaných dvoch kopcov a nadávkach na seba samého prišla na rad prvá občerstvovačka. Veľatský lesný beh bol skutočne boj. Preto boli vody ležiace pod stromom ozajstným vykúpením. Sily však ubúdali a skupinka bežcov, ktorých som sa pôvodne chcel držať, sa vzďaľovala akosi prirýchlo.

Potom však prišlo nepríjemné prekvapenie v podobe roja sršňov číhajúcich pri jednom zo stromov. Všetci tak museli nútene zaradiť vyšší rýchlostný stupeň a aj napriek stupňujúcej sa únave zrýchliť a odháňať dobíjajúcich sršňov.

Ja osobne som sa im našťastie dokázal vyhnúť. Mnohí však takéto šťastie nemali a pretek dokončili s početnými štípancami. Dokonca zasahovala i záchranka. Nemožno nikoho obviňovať, organizátori prítomnosť sršňov ovplyvniť nemohli.

Keď sme vyšli na kopec, už bolo dobre

Po zdolaní kopcov a sršňov začala 11-kilometrová trať pozvoľna klesať a vracať sa naspäť k dedine. Dlhé kilometre som bežal lesom úplne sám a len vďaka návestiam na stromoch som sa nestratil. Koordinátori stojaci na dôležitých lesných križovatkách mi pri mojej otázke, koľko ešte zostáva do cieľa, zaťali do živého.

Vraj ešte také 2,3 kilometre! Myslel som, že ma porazí. Úprimne som sám sebe v hlave priznal, že tentokrát som precenil svoje sily a poviem Vám, bol to hlavne veľký boj v hlave.

Po vykročení z lesa čakala bežcov ešte jedna pomerne ťažká prekážka. Beh hore kopcom vedľa suchého poľa. To všetko v horúčave. Potom sa však už cesta skracovala a po vrátení sa do obce som cítil, že vytúžený cieľ sa blíži.

Bolo milé vidieť neustále povzbudzujúcich dedinčanov, ktorí Vás posúvali vpred, aj keď telo a hlava už nemohlo. 11 kilometrov Veľatského lesného behu sa mi podarilo dokončiť za 1:19:29 hod.

Snímam klobúk

Klobúk dole pred všetkými zúčastnenými, ktorí dokázali prekonať samých seba a beh doviesť do úspešného konca. Druhý klobúk z hlavy snímam pred organizátormi. Zabezpečili skutočne všetko, čo sa dalo. Bezproblémová registrácia na mieste, neustále navádzanie rodinnej a uvoľnenej atmosféry, program pre najmenších, občerstvenie v podobe guľášu či piva ale aj spomienkové predmety, hodnotná tombola, ktorej hlavnou cenou bol stolný počítač a ceny pre víťazov.

Odniesol som si tričko a multifunkčnú šatku. Nebolo to však o tom, čo materiálne som dostal. Z môjho pohľadu to bolo o prekonaní samého seba a svojej hlavy.

Kompletné výsledky si môžete pozrieť TU