Ste tu
Domov > Rozhovory > Jeden z nás – Robert Hakala!

Jeden z nás – Robert Hakala!

Špeciálny pedagóg. spisovateľ, dlhoročný patrón literárneho klubu. Človek s veľkým množstvom skúseností v oblasti literatúry a predsa stále jeden z nás- poďme sa bližšie na zúbok pozrieť Robertovi Hakalovi!


Väčšina obyvateľov nášho mesta už o Vás počula – špeciálny pedagóg, spisovateľ, patrón literárneho klubu. Ako by ste však sám seba uviedol vy?

 Neviem. Asi tak isto, ako ste uviedli v otázke.

Čo vás viedlo k štúdiu špeciálnej pedagogiky?

V roku 2000 som dostal ponuku učiť na špeciálnej škole. Aby som spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady, musel som absolvovať ďalšie školy. Najprv som vyštudoval všeobecnú, neskôr špeciálnu pedagogiku. Bolo to nevyhnutné, aby som mohol kvalifikovane učiť na takomto type školy.

Ako všetci vieme, ste rodákom z Partizánskeho. Čo Vás priviedlo do Trebišova? Čo si o tomto meste ako takom myslíte?

Do Trebišova som prišiel 1. marca 1984. Prišiel som sem za manželkou, ktorá je mojou spolužiačkou z vysokej školy. Trebišov je mestečko, kde žije moja rodina. Nemám k nemu žiadne výhrady. Vadí mi iba to, že z Trebišova je všade ďaleko.

Ako ste sa dostal k písaniu? Prečo ste sa rozhodli stať sa autorom- chytiť sa remesla, ktoré na Slovensku nie je práve najľahšie?

Písať som začal ešte na základnej škole. Samozrejme, boli to také naivné pokusy. S literatúrou som sa začal vážnejšie zaoberať až s príchodom na strednú školu. Píšem preto, lebo ma to baví. Autorom som sa nikdy nechcel stať. Takéto niečo sa neplánuje.Robert HakalaSte autorom zaujímavých knižných zbierok- Mäsožravé mesto (1993), Deň pre bláznov a panny (1998), Rekviem za Ježiša K (2008), Krása a Bolesť (2012). Mohli by ste tieto diela v krátkosti opísať a vysvetliť pôvod názvov vašich kníh?

Prvú svoju zbierku som napísal ešte ako študent vysokej školy. Sú v nej básne zo života, z priestoru, v ktorom som sa vtedy pohyboval. Druhá kniha už bola odrazom mojich životných skúseností a postojov. Posledné dve podávajú „správu“ o mne, o mojej ceste, ktorú som si zvolil a ktorou kráčam.

Čo sa Vám píše ľahšie – poézia alebo próza?

Nedá sa povedať, čo sa mi píše ľahšie. Písanie nie je jednoduchá záležitosť, musíte mu veľmi veľa obetovať. Píšem málo, radšej čítam. V mojej tvorbe som si vyskúšal takmer všetky literárne žánre. Píšem poviedky, reportáže, scénky, epigramy, aforizmy, absurdné jednoaktovky, rozprávky, adaptácie… a samozrejme básne. Veľa som písal do rozhlasu, teraz využívam internet.

Máte v spojitosti s písaním nejaké zvláštne zvyky – napr. píšete len v určitú dennú dobu?

Ani nie. Píšem iba vtedy, keď mám čas a samozrejme, keď mám nápad. Píšem iba na dvoch miestach: buď v Trebišove, alebo vo Veľkých Bieliciach (dedina, kde som vyrastal, dnes súčasť Partizánskeho) Nikdy som nič nenapísal na dovolenkách, v hoteloch… 

Typická otázka na každého spisovateľa – odkiaľ čerpáte inšpiráciu? Zažili ste už nejaký spisovateľský blok?

Písanie je iba moja záľuba. Čiže mám výhodu v tom, že píšem iba vtedy, keď mám nápad, keď sa mi skutočne chce. Písanie neplánujem. Neživým sa písaním. Ako som už uviedol – píšem málo. Posledné dva roky som nenapísal ani jednu báseň, ale napísal som nejaké reportáže a krátke úvahy na rôzne témy. Úvahy ma momentálne celkom „pohltili“. Venujem sa im pravidelne. 

Akú literatúru čítate rád vo voľnom čase?

Mohol by som napísať – dobrú. Čítam od malička, ako mi siaha pamäť… Prešiel som všetkými „vrstvami“ literárnych diel. Od Dobšinského rozprávok až po ťažšie psychologické romány, filozofické štúdie. Prečítal som drvivú väčšinu všetkých básnických zbierok, ktoré na Slovensku vyšli. Posledné roky čítam hlavne kresťanskú filozofiu a knihy s kresťanskou tematikou. 

Od roku 1987 vediete Literárno- umelecký klub. Čo je cieľom tohto klubu? Ako vznikla myšlienka jeho založenia?

Cieľom klubu je pomôcť a usmerniť tých, ktorí sa zaoberajú písaním (poézie, prózy). Písať sa nedá naučiť. Ale upozorniť na chyby, to sa už dá. Klub vznikol na podnet pracovníkov trebišovskej knižnice. Od začiatku nám poskytla priestory a aj finančne kryje vydávanie klubových zborníkov. 

Máte možnosť vidieť práce začínajúcich autorov o ktorých ešte nikto nevie – doslova neznáme tváre a ich práce schovávané v šuplíkoch, ich myšlienky, ich potenciál. Aké najčastejšie chyby začínajúci autori vo svojich textoch robia?

Chyby sú vždy tie isté. Autori si myslia, že svojimi textami dokážu zmeniť svet, alebo ľudí. Literatúra nič nezmení, iba môže poukázať na všetky neduhy, ktoré nás obklopujú. Mladí autori si vyberajú tzv. veľké témy: mier, šťastie, láska, choroby, smrť… Z toho potom vyplýva, že výsledné texty sú sentimentálne, moralizujúce, frázovité… Samozrejme, nie všetky.

1

Akí sú podľa Vás začínajúci autori oproti svojim rovesníkom, povedzme, z pred desiatich rokov? Lepší, či horší? Rozmýšľajú a riešia súčasní mladí autori rovnaké dilemy ako tí z pred desaťročia alebo ich doba ovplyvnila natoľko, že už zmýšľajú úplne inak?

Rozdiel je minimálny. Láska trápi všetkých rovnako… Akurát tí súčasní sa vyjadrujú dosť expresívne. Nezriedka aj vulgárne. A gramatická úroveň je stále nižšia a nižšia. Nájsť v poviedke niekoľko „hrubiek“ nie je nič prekvapujúce. Pred rokmi ten, čo písal, ovládal gramatiku. Teraz si myslia, že gramatika nie je potrebná… Patrí medzi základnú výbavu dobrého písania.  

Čo by ste poradili mladým autorom?

Čítať a ešte raz čítať. Keď chce športovec dosiahnuť nejaký úspech, musí tvrdo trénovať. Písanie je to isté. Bez poctivého tréningu – čítania – sa nepohne ďalej. Musí ovládať teóriu literatúry. Písaniu sa musí venovať pravidelne. Inak sa úspech nedostaví. Náhodne sa môže napísať nejaká poviedka, báseň. Ale na trvalé kvalitné písanie je potrebné množstvo odriekania. Budúci autor si musí vybrať: buď budem pozerať Tv, internet, flákať sa po meste, alebo si sadnem do kúta izby a budem čítať, študovať, opravovať… a hlavne znášať prvotný nezáujem a negatívnu kritiku. 

Čo v najbližšej dobe ako autor plánujete? Nerysuje sa nejaké to nové dielo?

V rukopise mám pripravenú zbierku. Uvidíme, ako dopadne. Zatiaľ sa teším z úvah a poznámok, ktorých mám asi na niekoľkých sto  stranách.

A nakoniec nejaké to voľné miesto pre Vás – chceli by ste nám ešte niečo povedať?

Všetkým prajem iba to najlepšie… a samozrejme, želal by som si, aby každý pravidelne siahal za dobrou knihou… Oplatí sa to!

 Ďakujeme za rozhovor!

Top